Zoširoka obchádzame uja v podchode, čo hrá na husliach. A hrá pekne, ale v podchode. Nemá na sebe oblek a vstupné vyberá do obalu od huslí, ktoré zrejme ani nie sú jeho. Počuješ to? Má to melódiu, aj sa usmeješ, páči sa ti to, ale ideš ďalej, nepozastavíš sa. Nevie si nájsť prácu, musí sa takto ponižovať, len ho ľutuješ, lebo nevieš, že práce má dve, ale ani tak nedokáže zabezpečiť rodinu, pretože slovenským otrokom stačí minimálna mzda, ale plynárňam, elektrárni, bytovému podniku ani Tescu nie.
Ignoruješ tetu, ktorej "notabene, nech sa pačiiiii" sa rozlieha celou ulicou a možno by si aj chcel, len sa hanbíš a tak od nej nič nekúpiš. Zhrozíš sa, keď vidíš jej zjazvenú tvár, bohvie, čo je zač, keď skončila takto. Nevieš, že ju manžel celých pätnásť rokov bil, vyhrážal sa jej a polícia nič nezmohla, pretože Slovensku je pohodlnejšie zavrieť oči a nič nevidieť, nič nepočuť. Že sa musela rozhodnúť - a že sa rozhodla v poslednej chvíli - ujsť, s najnutnejšími vecami zbalenými v igelitke a dvoma detskými rukami vo svojich dlaniach. Že to bolo to najlepšie, čo kedy urobila.
Nesúď, kým nevieš celý príbeh. Neviň človeka, viň spoločnosť.
Lebo ľudia vidia, že veľké ryby tam hore okrádajú tých dole, čo na nich robia, aby po odrátaní DPHčky, inkasa a všetkých ostatných sračiek pre štát, im ostalo aspoň na rožok, v lepšom prípade aj s treskou v majonéze. Vedia to, poznajú princíp fungovania dnešnej spoločnosti, ale čo majú robiť? Zvykli si.
Zvykli si, že cesta z Bratislavy do akéhokoľvek mesta na východe končí po Zvolene, pretože len tam sme schopní postaviť diaľnicu alebo aspoň rýchlostnú cestu, pretože na východe zdochol pes. Och, pardón, zabudla som na desaťkilometrový zázračný úsek R2ky pri Kriváni a asi 20 kilometrov diaľnice z Košíc do Prešova, yaaaaaay! Ešte aj tá Wikipedia sa nám vysmieva, keď píše, že diaľnica zo západu na východ je rozostavaná od roku 1972, ale optimisticky dodáva, že už 71% je v prevádzke (to, že zopárkrát musíte rýchlosť znížiť na 80tku, lebo "na ceste sa pracuje" zabudla dopísať).
Zvykli si, že električková trať v Košiciach spôsobila masové pochybnosti, či sa náhodou nebude stavať metro alebo nedajbože, že by sme tu už mali hyperloop? :)
A zvykli si, že je to tak ako to je, pretože posledný pokus o výkrik skončil fiaskom a tak tu máme vlakové kontroly priamo z parlamentu, nech nám pripomenú, ako našim rodičom kontrolovali príslušníci občianske preukazy, keď náhodou šli poza školu. Však slovenské vlaky aj tak meškajú, tak nech je aspoň sranda.
Zvolili sme, volíme a voliť budeme. Tých istých, lebo nič lepšie v ponuke nie je a ak aj príde, jediné, čo sa zmení, budú oni. Budú sľubovať suchú vodu a mokrý vietor. A potom... Och, ako krásne dokáže moc človeka zmeniť. Len si predstavte, koľko možností by ste mali, ak by ste mohli rozhodovať o čomkoľvek. O všetkom.
Kde sa to pokazilo? V deväťdesiatomtreťom, keď sme si povedali, že sme už dosť veľkí a chceme byť samostatní? Pripomínam, ako som pred piatimi rokmi bola v Anglicku a každého som musela presviedčať, že Slovakia skutočne existuje a nie, nie je to stále Czechoslovakia a už vôbec nie Slovenia a áno, dokonca máme svoje vlastné capital city! Koľko sa tí Angličania na tom nasmiali.
A tak... Poďme sa zaoberať tým, čo všetko je v našej republike zlé, ako nič nefunguje, nájdime vinníka a kým budeme hľadať na každom rohu, nechajme sa zvalcovať východným svetom. :)
