Pozerala na seba do zrkadla. Mala také široké stehná, že jej bolo zo seba zle. Rozširovali ju tie boky, ktorých sa nedokázala zbaviť, nech robila čokoľvek. Och, koľké diéty už držala! Neznášala svoje vlasy, vždy stáli do každej strany. Slzy sa jej spúšťali dolu lícami celkom mimovoľne, ani to nedokázala kontrolovať, a chcela vôbec? Nemohla na seba pozerať. Neznášala svoj odraz, neznášala samu seba. Neznášala...!
Vídaval ju sem-tam na autobusovej zastávke, vedel, že býva na tej istej ulici, ale osobne ju nepoznal. Nevedel veľa o nej, v podstate nepoznal ani jej meno. A možno ho ona ani nevidela. Páčilo sa mu, aké ženské krivky mala, hoci bolo vidno, ako sa ich snažila zakryť. To bolo na nej také milé, bola na prvý pohľad taká skromná, nechcela na seba pútať pozornosť, hoci veľmi dobre musela vedieť, aká je pekná. Musela si to uvedomovať, tie jej oči...
* * * * * * * * *
Ja som ju poznala skoro celý svoj život. Mala také veľké tmavé oči, že sa nedali prehliadnuť. Mala som jej pomôcť vtedy, mala som...
Poznala som jej príbeh, ale netušila som, že to môže takto skončiť, bolo to až také zlé? A čo by sa bolo stalo, keby som jej vtedy bola pomohla, niečo povedala, nejako ju odhovorila...
Milovala ho, to som vedela, ale nepomáhalo jej to - ani láska k nemu ju nedokázala zbaviť toho, čo ju ťažilo - nemohla sa vyrovnať s tým, čo ju mátalo toľké roky. Stálo ju toľko námahy, aby sa nerozplakala, keď sa náhodou zazrela v odraze výkladu. Cestu po byte mala naučenú tak, aby spravila presne toľko krokov a takým smerom, aby sa na seba nemusela pozrieť do zrkadla.
Nikdy nebola dokonalá a vedela, že zrejme ani nikdy nebude. Vraveli jej to, keď bola malá, už od útleho detstva počúvala, aká nie pekná je, aká je taká a onaká, len nie taká, ako ju chcú mať. Chcela byť ako si priali. Chcela byť...
Trvalo to niečo cez tri roky, kým to prepuklo v celej svojej kráse. Zrútila sa - tlak, ktorý vyvíjala na svoju ženskosť by bol silný aj na koňa.
Sedávali sme spolu pri káve veľmi často. A ja som si vtedy uvedomila zásadnú vec.
My ženy to máme v sebe naprogramované. Akoby niekto stlačil start, ale tlačidlo stop zabudol nainštalovať. Jedno slovo, jeden pohľad, jedno nadvihnutie obočia stačí na to, aby sme o sebe začali pochybovať. Aby sme mali dôvod povedať, nie som dosť dobrá. Najzraniteľnejšia záležitosť na svete je ženské sebavedomie. Pretože to si pamätá oveľa viac ako hlava. Tá vie, čo zažila a svoje prežitky zaraďuje podľa dátumov. Ženská duša si však svoje zážitky radí podľa intenzity bolesti alebo šťastia.
Koľkokrát som ju počula povedať, že v tom ani v tamtom nevyzerá dobre? Nespočetne mnohokrát. Pritom nebola škaredá, vôbec nie, vlastne bola celkom pekná, pravda, nie ako modelka, ale svojsky krásna. Skrývala si svoje veľké oči za hustou ofinou, aby o nej nevypovedali viac ako chcela. A pritom sa v nich schovávalo toľko otázok, toľko bolesti, strachu... Strachu z toho, čo príde, keď to príde, čo na to povedia ostatní - a strachu zo seba samej.
Ale prečo sa chceme na niekoho podobať? Prečo musíme mať nejaký nalinajkovaný ideál krásy? A čo je to krása? Titulná stránka časopisu? Och, áno, to si myslela - musela byť ako ony. Minimálne.
Sme tak krásne... odlišné. Ty si úspešná fotografka, ty inšpiruješ ľudí a tie tvoje koláčiky sú známe v celom okolí... Máš širšie boky, viditeľné znamienko na tvári, neposlušné vlasy, pehy na nose - no a čo! To všetko ťa robí tebou, to všetko si ty. To všetko je to, čo ťa robí peknou.
Nemusíš sa na nikoho podobať, nemusíš sa s nikým porovnávať. Si originál.
Ako môžeme milovať niekoho iného, keď nedokážeme milovať samu seba? Ako sa môžeme na neho pozerať a vyslovovať tie slová, keď ich nedokážeme povedať potichu pre seba?
Láska k mužovi začína pri láske k sebe samej. :)
Buď šťastnou.
Buď...
